Farnosť Hronec

BIRMOVKA
28. septembra 2008
Hronec
Bp. Eduard Kojnok

Bl. Sofia Ximénez - Martina Makovníková
Sviatok: 23.september
(1876-1936)
Blahoslavená Sofia Ximénez sa narodila vo Valencii v Španielsku 15. októbra 1876. k prvému svätému prijímaniu a k sviatosti birmovania pristúpila v Kolégiu Najsvätejieho Srdca Ježišovho u sestier karmelitánok. V roku 1905 sa vydala za Carla del Río Díez de Bulmesnella. Bol u vdovec, mal tri deti. So Sofiou mali ešte štyri deti. Celá rodina žila nábožným životom. 27. mája 1927 však Carlo zomrel a Sofia zostala vdovou. Bola členkou Katolíckej akcie a zúčastňovala sa aj iných katolíckych diel. Starala sa o chudobných - o ich vzdelanie, vyučovala ich katechizmus. Konala aj charitu. Počas náboenského prenasledovania prijala do svojho domu tri rehoľníčky - svoju vlastnú sestru, nevlastnú dcéru a svoju sesternicu, ktorá bola karmelitánkou. Prenasledovatelia ju zato chytili, uväznili a 23. septembra 1936 zastrelili spolu s jej synom Ľudovítom, ktorého pokladali za kňaza. Takisto zastrelili jej nevlastnú dcéru a sestru. Pápež Ján Pavol II. Ju 11. marca 2001 vyhlásil za blahoslavenú.

Sv. Peter, apoštol - Tomáš Noga
Sviatok: 29. jún
(1.storočie)
Sv. Šimon Peter sa narodil v Betsaide pri Tiberiadskom jazere. Jeho otec sa volal Ján (Jonáš). Spolu s ním a s bratom Ondrejom, tiež apoštolom boli pôvodne rybármi. Bol to Ondrej, ktorý odviedol svojho brata Šimona k Ježišovi. Vtedy mu Ježiš dal meno Kéfas, po grécky Petros, čo znamená skala. Sv. Lukáš opisuje situáciu, keď Šimon na Ježišovo slovo spustil sieť do mora a chytil obrovské množstvo rýb. Peter vtedy padol Ježišovi k nohám a povedal mu: "Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny". Ježiš mu povedal: "Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí". Odvtedy Peter chodil s Ježišom, počúval ho a nasledoval. Keď sa raz Ježiš spýtal, za koho ho pokladajú, odpovedal práve on: "Ty si Mesiáš, Syn pravého Boha". Kristus mu povedal: "Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva. Čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi, čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi." Keď Ježiša zatkli, hneď sa postavil s mečom na odpor. Zanedlho však Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho. Sv. Ján apoštol spomína ešte jednu dôležitú udalosť vzhľadom na Petrovu osobu. Kristus sa ho trikrát spýtal, či ho má rád. Peter zakaždým odpovedá: "áno". Ježiš mu vtedy odpovedá tiež trikrát: "Pas moje ovce." Po nanebovstúpení má Peter neoškriepiteľné prvenstvo medzi apoštolmi. Na jeho slovo ustanovili ďalšieho apoštola namiesto Judáša, on začína prvý hovoriť pri zoslaní Ducha Svätého. On sa spomína ako prvý, ktorý urobil zázrak, on vyniesol rozsudok nad klamstvom Ananiáša a Zafiry.
Peter potom ďalej pôsobil v Jeruzaleme. Pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi aj pre pohanov, nielen pre Židov. Herodes Agrippa ho uväznil, ale v noci k nemu prišiel anjel a zázračne ho vyslobodil z väzenia. Potom horlivo účinkoval v Jeruzaleme, v Antiochii, v Korinte a Ríme. Pravdepodobne v Ríme napísal svoj prvý list, kde hovorí o Ríme ako o Babylone. Zomrel mučeníckou smrťou asi v roku 64 v Ríme, podľa tradície ho ukrižovali dolu hlavou na Vatikánskom pahorku.

Sv. Dominika - Ivana Makovníková
Sviatok: 6. júl
(3-4.storočie)
Sv. Dominika, po grécky Cyriaka sa narodila asi roku 287 Tropei v Kalábrii. Odmalička bola vychovávaná v hlbokom kresťanskom prostredí, kde každodenný život bol naplnený vierou. Jej rodina bola zrejme zámožná, pretože sa o nich počas prenasledovania kresťanov zaujímal aj sám cisár. Trest smrti Dominikiným rodičov zmenili na vyhnanstvo. Museli odísť do oblasti rieky Eufrat. Dominika však musela podstúpiť nátlak, presviedčanie a utrpenie. Keď neuspeli, odsúdili Dominiku na trest "ad leones" (k levom). No levy ju zázračne poslúchali. Trest preto zmenili na sťatie ktorý vykonali 6. júla 303. Jej pozostatky sa roky nachádzali vo Vizzini neskôr boli prevezené do Tropejskej katedrály, do mesta, kde je aj patrónkou.

Sv. Neit - Lukáš Trnik
Sviatok : 16. jún
(okolo r. 303)
Pôvod mena je z gréckeho slova neioti čo znamená - do hĺbky; ten, ktorý ide do hĺbky vecí, alebo tiež z latinského slova itus, v preklade ten čo neodchádza.
Žil v prvých storočiach po Kristovi v meste Rím. Za čias Diokleciána bol umučený a bol pochovaný v katakombách. Keď boli katakomby znovu objavené jeho telesné pozostatky boli prenesené do Ríma. V roku 1835 venoval pápež Gregor XVI. Pozostatky sv. Neita Rožňavskej katedrále. Odvtedy sa tu uctievajú a dnes sú uložené v katedrálnej kaplnke.

Svätá Natália - Nikola Gromusová
Bola to mučenica z Nikodémie, na území dnešného Turecka. Starala sa o kresťanských väzňov, ktorí čakali na smrť počas prenasledovania cisára Diokleciána.

Svätý Martin z Tours - Lukáš Kramľa
Sviatok: 11. november
(316-397)
Sv. Martin bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka a narodil sa v roku 316 v rímskom meste Sabaria v Panónii. Rád sa vzdelával, no otec ho prinútil, aby sa stal vojakom. Jeho rodičia boli pohania, najmä otec sa pridŕžal kultu cisára. Raz za jednej chladnej noci prechádzal Martin mestom a uvidel žobráka, ktorý žobral o almužnu. Nemal pri sebe peniaze, ale prišlo mu muža ľúto, a tak rozrezal svoj vojenský plášť napoly a jednu polovicu podal chudákovi. Nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus prikrytý polovicou jeho plášťa. Odvtedy sa
Martin rozhodol zasvätiť svoj život Božej službe. Nemohol však opustiť vojsko predčasne, nuž zostal v armáde ešte 15 rokov. V roku 354 sa zúčastnil vojenskej výpravy, kde získal hodnosť a peniaze od veliteľa. Martin ich odmietol, pretože chcel odísť z vojny. Po obvinení veliteľa zo zbabelosti, vyhlásil, že pôjde sám v čele vojska proti nepriateľovi ozbrojený iba krížom. Aj sa tak stalo. K boju nakoniec nedošlo, pretože prišlo od nepriateľa posolstvo mieru. Kresťania to považovali za zázrak a Martina prepustili zo služby. Neskôr sa mu podarilo získať pre kresťanstvo aj svoju matku. 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa. Snažil sa pomôcť každému pretože poznal ťažký život. V Marmotieur založil stredisko na výchovu duchovenstva zakladal vidiecke farnosti. Dožil sa vyše 80 rokov a zomrel 8. novembra 397.

Sv. Viktória z Tivoli - Veronika Semančíková
Sviatok: 10. júl
(253)
Meno Viktória pochádza zo slova Victory čo znamená víťazstvo. Sv. Viktória pochádzala z mesta Tivoli nachádzajúceho sa blízko Ríma. Bola zasnúbená s pohanským šľachticom Eugeniom. Sv. Viktória mala za úlohu presvedčiť sv. Anatoliu, aby privolila stať sa manželkou Tita Aurelia Eugeniovho priateľa. Anatolia sa však nechcela vzdať panenstva a dôvodila to tým, že raz mala videnie, kde jej bola ukázaná hodnota panenstva pre Božie kráľovstvo a rozhodla sa, že chce patriť jedine Kristovi. Keď to počula Viktória, zrušila zasnúbenie a tiež sa rozhodla pre panenstvo. Eugenius uväznil Viktóriu vo svojej vile a mučil ju hladom, aby ju donútil k sobášu. No nič nepomohlo. Vydal ju teda rímskym úradom a o niečo neskôr ju popravili. Rovnaký osud stihol aj sv. Anatoliu.

Sv. Dávid - Pavol Dlugoš
Sviatok: 30. december
(okolo r. 1000 pred Kristom)
Izraelský kráľ Dávid pochádzal z Júdovho kmeňa. Bol najmladší z ôsmich synov Jesseho z Betlehema. Ešte ako chlapca ho prorok Samuel pomazal za kráľa a za nástupcu prvého židovského kráľa Šaula. Dávid sa dostal na dvor ako spevák, rozptyľoval kráľovu zlú náladu svojimi piesňami a hrou na citare. Medzi ľuďmi si získal obľubu najmä ohromujúcim víťazstvom nad filištínskym obrom Goliášom. V kráľovi to vyvolalo žiarlivosť, ktorá sa neskôr zmenila na nenávisť. Chcel sa ho zbaviť nuž ho často staval pred nebezpečné úlohy. Dávid úspešne zvládol všetky úlohy a jeho popularita medzi ľudom vzrástla. Šaul sa ho rozhodol zabiť a Dávid musel ujsť. Dvakrát sa stalo, že mohol Dávid Šaula zabiť, no ruku mu zadržala úcta k Pánovmu pomazanému. Ako 31 ročný sa Dávid stal kráľom nad Júdovým kmeňom. Po šiestich rokoch sa stal aj kráľom severných kmeňov. Dobyl mesto Jeruzalem, z ktorého urobil hlavné mesto. Sv. Dávid prejavil priamy otvorený charakter s veľkým zmyslom pre spravodlivosť. Keď zhrešil, dokázal si priznať hriech. Po celý život ostal verný Bohu a oslavoval ho žalmami a spevmi. Zomrel ako 71 ročný a bol pochovaný v Jeruzaleme.

Sv. Lucia - Ivana Havašová
Sviatok: 13 december
(okolo 304)
Meno Lucia pochádza z latinského slova lux, lucius, čo znamená žiariaci. Meno sv Lucie je veľmi slávne. Narodila sa v Syrakúzach a bola vychovávaná v kresťanskej viere. Ako mladé dievča zasvätila svoj život Bohu. Mala chorú matku, nuž ju presvedčila, aby sa s ňou išla pomodliť k hrobu sv Agáty. Boh vyslyšal jej modlitby a matka nemala už žiadne námietky proti jej rozhodnutiu zasvätiť sa Bohu, hoci najprv chcela, aby sa vydala za pohanského chlapca. Odmietnutý nápadník udal Luciu úradom ako kresťanku. Bola predvolaná pred súd. Vtedajší sudca ju presviedčal, aby sa vzdala svojej viery. Ona mu odpovedala:"Nikdy ma neodlúčite od lásky k môjmu Pánovi" Sudca jej hrozil mučením, a odvedením do nevestinca, aby potupil jej česť. Keď ju chceli odcviezť, Lucia sa nemohla pohnúť z miesta, tak sa rozodli ju upáliť, ani to im nevyšlo. Nakoniec ju mučili a sťali mečom. Počas mučenia nabádala ostatných, aby zostali verní Ježišovmu učeniu. S jej osobou vznikali rôzne legendy. Vzývali ju ako ochrankyňu slepých. Zobrazuje sa s prebodnutým hrdlom, alebo palmovou ratolesťou. Sv. Lucia sa predstavuje ako nositeľka svetla alebo rozdeľovateľka darov.

Sv. Angela Merici - Zuzana Martincová
Sviatok:
(1474-1540)
Pôvod mena: z latinského angelus alebo gréckeho ággelos - Boží posol. Narodila sa v Talianskom meste Desenzano 1. marca 1474. Vychovaná bola v náboženskej rodine. V pätnástich rokoch ostala Angela úplnou sirotou. Počas pobytu u neho vstúpila Angela do Tretieho rádu sv. Františka. Keď jej náhle zomrel aj strýko, Angela sa rozhodla vrátiť do svojho rodiska. Okolo roku 1498 mala videnie, ktoré ju priviedlo k myšlienke venovať svoj život výchove dievčat. Ihneď okolo seba začala zhromažďovať chudobné dievčatá a začala ich učiť rozličné práce, aby sa uplatnili v živote. Ona sama zasvätila svoj život Bohu. v jubilejnom roku 1525, v roku 1533 založila Rehoľnú spoločnosť panien svätej Uršule. Pápež Klement VII. potvrdil pravidlá jej rehoľnej spoločnosti v roku 1535. Prejavila sa ako skvelá a súcitná vychovávateľka. Vychovávala nielen dobrými radami, ale najmä príkladom svojho zbožného života. Jej školy dnes účinkujú po celom svete. Svätá Angela Merici zomrela 27. januára 1540. V ikonografii je zobrazená ako ju obklopujú deti, ktoré učí. V rukách často drží kríž, ruženec a knihu; inokedy je vyobrazená s rebríkom vedúcim do neba v rehoľnom rúchu sestier uršulínok.

Sv. Mária Goretti - Ivana Katreniaková
Sviatok: 6 júl
(1890-1902)
Patrónka mladých, mladých žien, čistoty a obetí zneuctenia. Narodila sa 16.októbra 1890 v Corinalde v Ancone, v Taliansku. Jej otec farmár sa presťahoval so svojou rodinou do Ferrier di Conca, blízko Anzio. Zomrel na maláriu a jej matka sa musela veľmi usilovať, aby mala čo dať jesť svojim deťom. V roku 1902 sa ju osemnásťročný sused Alessandro Serenelli pokúsil zneuctiť. Keď Mária za žiadnu cenu nechcela, Alessandro ju začal bodať nožom. V nemocnici pred svojou smrťou Alessandrovi odpustila. Ale jej smrť neskončila odpustením. Alessandra chytili a odsúdili na 30 rokov väzenia. Neoľutoval svoj čin, kým sa mu neprisnilo, že bol v záhrade a Mária mu dala kvety. Keď sa prebudil, bol akoby iným človekom, všetko oľutoval a začal žiť lepším životom. Po 27 rokoch ho prepustili. Išiel rovno k Máriinej matke prosiť o odpustenie. Ona povedala: "Keď ti odpustila moja dcéra, kto som ja, aby som ti ho odmietla?" A odpustila mu. Keď Máriu v roku 1950 vyhlásili za svätú, Alessandro sa zúčastnil kanonizácie. Kanonizoval ju pápež Pius XII. ako ideál mladých. Hovorí sa o nej ako o mučeníčke, pretože bojovala proti Alessandrovým pokusom o sexuálne zneužitie. Avšak to najdôležitejšie bolo, že mu dokázala odpustiť. Jej starosť o dušu svojho nepriateľa si vyžiadala obetu smrti.

Sv. Charbel - Matúš Katreniak
Sviatok: 24. júl
(1828-1898)
Jozef Anton Makhluf sa narodil v roku 1828 v Bekaa Kafra v severnom Libanone. Vyrastal v opravdivej kresťanskej rodine, kde získal veľkú záľubu v modlitbe. Navštevoval aj svojich strýkov - eremitov, kde sa sám nadchol pre takýto život. V roku 1851 odišiel z rodičovského domu do kláštora Panny Márie, kde strávil svoj prvý rok ako mních. Potom odišiel do opátstva sv. Marona v Annayi k maronitom, kde prijal meno Charbel, meno mučeníka z druhého storočia. V roku 1875 sa rozhodol pre život v pustovni sv. Petra a Pavla, ktorá tiež patrila do opátstva. Viedol život plný modlitby a vzdávania vďaky. Svoju pustovňu opúšťal len veľmi zriedkavo. Ako pustovník žil dvadsaťtri rokov. 16.decembra 1898 ho počas slávenia sv. omše zachvátila zákerná choroba, ktorej podľahol na Štedrý večer toho istého roku. Pochovaný bol na cintoríne opátstva. O pár mesiacov neskôr bolo vidieť okolo hrobu oslňujúce svetlo. Z jeho mŕtveho tela vytekal pot a krv. Kvôli tomu urobili pre jeho pozostatky špeciálnu rakvu. Zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia.

Sv. Rose Venerini - Lucia Auxtová
Sviatok: 7. máj
(1656 - 1728)
Sv. Rose Venerini sa narodila 9. februára v roku 1656 vo Viterbe v Taliansku. Rose mala od prirodzenosti dar inteligencie a neobyčajnej citlivosti. Výchova v rodine jej umožnila rozvíjať svoje talenty, pričom zostala verná kresťanským zásadám. Keď mala dvadsať rokov, začala intenzívnejšie rozmýšľať o svojej budúcnosti. V jej dobe pre ženu jestvovali len dve cesty: sobáš alebo kláštor. Rose nepodceňovala ani jednu cestu, ale cítila volanie k niečomu inému, kde by mohla slúžiť Cirkvi a spoločnosti. Na jeseň roku 1676 vstúpila do kláštora sv. Kataríny, kde zostala len krátko. Vrátila sa domov k matke kvôli smrti svojho otca. Onedlho zomrel aj jej brat Domenico aj matka. Rose, ktorá mala dvadsaťštyri rokov. Začala zhromažďovať dievčatá a ženy a spolu sa modlili ruženec. Počas týchto stretaní si uvedomila smutnú skutočnosť - že obyčajná žena je vlastne chudákom, čo sa týka kultúry, morálky i duchovného života. Vtedy pochopila, že Boh ju volá, aby založila nejakú ustanovizeň pre dievčatá, ktorá by im poskytla vzdelanie po všetkých stránkach. 30. augusta 1685 založila v rodičovskom dome prvú školu pre dievčatá. Antonio Barbarigo z Montefiascone povolal Rose do svojej diecézy, aby aj tam založila podobné školy. V spolupráci s ním sa Rose podarilo v rokoch 1692-1694 otvoriť školy v Montefiascone a v dedinách okolo jazera Bolseno. Ďalšie školy sa potom podarilo otvoriť v Laziu. V roku 1706 Rose prišla do Ríma, ale jej prvý kontakt s rímskym duchovenstvom bol veľmi ťažký a hlboko sa jej dotkol. Trvalo šesť rokov, kým si získala späť dôveru cirkevných autorít. 8.decembra 1713 s pomocou priateľov jej rodiny Abate degli Atti otvorila svoju prvú školu v centre Ríma pri Campidogliu. 24.októbra 1716 ich navštívil pápež Klement XI. . Zakladateľke povedali: "Signora Rose, robíte to, čo my nemôžeme robiť. Ďakujeme vám. Týmto dielom ste prispeli k duchovnému životu Ríma." Odvtedy sa táto myšlienka šírila závratnou rýchlosťou ďalej. Rose pozývali svetskí i cerkevní predstavení, aby zakladala školy na ich území. Vždy, keď niekde začala škola svoju existenciu, bolo cítiť morálny a duchovný pokrok medzi mladými ľuďmi.
Rose Venerini zomrela v komunite sv. Marka v Ríme. Bolo to večer 7.mája 1728


Svätý Reparát - Karol Balco
(353)
Bol horlivým hlásateľom evanjelia v meste Nola pri Neapoli. Ako diakon sa venoval charitatívnej činnosti. Zomrel mučeníckou smrťou v roku 353. Veriaci ho pochovali a neskôr jeho ostatky preniesli do Ríma a uložili na cintoríne sv. Vavrinca, kde boli do roku 1769, vtedy ich na žiadosť františkánskeho provinciála Eugena Kósu preniesli do Bratislavy. Z toho, čo vieme, môžeme určite povedať, že bol diakon Rímskej Cirkvi a zomrel mučeníckou smrťou. Podľa viacerých prameňov vieme, že meno ktorým bol človek pomenovaní v staroveku, vyjadrovalo niečo o jeho nositeľovi. Meno charakterizovalo osobu. Posolstvo života svätého Reparáta sa možno nachádza v symbole jeho mena a ďalších dvoch pre nás zrejmých slov. Tieto tri slová sú: jeho meno: Reparát, jeho poslanie: diakon a jeho svedectvo: mučeník. Z latinčiny vieme, že koreň slova je reparo -áre (znovu zadovážiť, získať, nahradiť stratu, škodu, opraviť, obnoviť). Podľa tohto by sme mohli povedať, že bol mužom, ktorý niečo opravil, obnovil alebo napravil. Možno potreboval napraviť svoj život na správnu cestu. Možno iným napravil alebo pomohol zmeniť ich život. Ukázal im cestu k Bohu, kvôli ktorému sa to oplatí urobiť. Nech to už bolo akokoľvek môžeme tušiť, že jeho život bol poznačený zmenou k službe. Služba sa po grécky povie diakonia. Sme pri druhom slove, ktoré charakterizuje nášho svätca. Bol diakon (gr. diakonos - sluha, pomocník) a služba diakona v tomto období spočívala v nebezpečných úlohách. Obdobie v ktorom žil bolo už síce v období po Milánskom edikte (r.313, edikt zrovnoprávňoval kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v rímskom impériu), no prenasledovanie kresťanov niekde pokračovalo v menších formách. Svätý Reparát napriek všetkým nebezpečenstvám plnil svoju službu a vykonával dielo, ktorým oslavoval Boha. Jeho myšlienky, slová a skutky asi neboli prázdne, pretože nám to potvrdzuje svedectvo jeho smrti. Jeho smrť nebola náhodná. Nepoložil život za niečo prázdne, pominuteľné. Uvedomme si, že jeho smrť nebola až taká typická. Veď prenasledovanie už nebolo bežným javom. Diakon, ktorý slúžil a ukazoval svojím životom na správne hodnoty mohol byť nie malým tŕňom v oku nejedného človeka. Ukazuje nám, že zmysel života je ukrytí v láske služby blížnemu až za hranicu smrti. Nech je povzbudeným pre nás, ktorí si myslíme, že život nemá zmysel. Zmena k dobrému a k Láske - Bohu, má veľmi hlboký zmysel pre ktorý sa oplatí položiť život. Krásne na živote svätého Reparáta je aj to, že jeho služba neskončila smrťou. Naďalej svojím príkladom pomáha v ťažkých situáciách. Je nám pomocníkom a orodovníkom, keď potrebujeme niečo zmeniť, napraviť, opraviť, napr. naše vzťahy k rodine, priateľom či blížnym. Je pomocníkom aj v momentoch, keď potrebujeme pomoc pri skúškach v škole, v živote, v službe, v láske. Buďme aj mi vernými svedkami pravého a jediného Boha. Svätý Reparát - oroduj za nás !

Sv. Felicita a Perpetua - Jana Balcová
Sviatok: 7.marec
V prvých časoch kresťanstva mnoho ľudí položilo život za vieru a za Krista. Žiaľ, o mnohých z nich vieme veľmi málo. O iných zas vieme len z legiend. O Perpetue a Felicite však máme toho dosť, hlavne zásluhou samotnej Perpetuy, ale aj jej učiteľa Satura, ako aj iných osôb, ktorí ich poznali. Správa "Mučeníctvo Perpetuy a Felicity" bola veľmi populárna, čítavala sa dokonca aj počas liturgie. ...Mladá otrokyňa Felicita trpela ešte viac, pretože bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. Dvaja diakoni, ktorí sa starali o väzňov podplatili stráž, a tak mohli obe ženy spolu ísť do lepšej časti väznice. ....Felicita bola medzitým tiež v mukách. Bolo to proti právu popraviť tehotnú ženu. Zabiť dieťa v maternici bolo preliatie nevinnej a posvätnej krvi. Felicita sa bála, že nebude môcť porodiť predo dňom ich mučeníctva a jej spoločníci budú musieť vydať na ich cestu bez nej. Jej priatelia tiež nechceli opustiť takú dobrú družku ešte pred tým.
Dva dni pred popravou Felicita dostala pôrodné bolesti. Stráž si z nej robila posmech a urážali ju vetami: "Ak si myslíš, že trpíš teraz, čo bude, keď budeš čeliť divým šelmám?" Felicita im ticho odpovedala: "Teraz som niekto, kto trpí, ale v aréne iný bude trpieť za mňa, pretože ja trpím za neho." Porodila zdravé dievčatko, ktoré bolo adoptované a vychovávané ako jedno z kresťanských dievčat v Kartágu. Väzenskí úradníci začali uznávať silu a pevnosť kresťanov a aj vedenie Perpetuy. V niektorých prípadoch pomohli kresťanom: dozorca väznice im dovolil návštevy a neskôr sa dokonca aj sám stal kresťanom.
Ale v iných prípadoch pôsobil poverčivý teror, ako keď jeden úradník odmietol nechať ich očistiť sa v deň popravy, lebo sa bál, že sa ho pokúsia prekliať. Perpetua sa ihneď ozvala: "Predpokladajme, že zomrieme pri príležitosti cisárových narodenín. Nebolo by pre teba lepšie, keby sme aj my vyzerali lepšie?" Úradník s hanbou po jej výčitke očervenel a začal sa k nim správať lepšie. Deň pred hrami bola slávnosť, takže zástup mohol vidieť čakajúcich na smrť a robiť si z nich posmech. Ale mučeníci sa otočili okolo celého miesta, kde stáli a za smiechu davu ľudí, ktorí neboli kresťania, ich vyzývali, aby nasledovali ich príklad. Štyria noví kresťania a ich učiteľ (piaty Secundulus zomrel vo väzení) išli do arény s radosťou a pokojom. Perpetua vo zvyčajnej veselosti stretala oči každého pozdĺž cesty. Píše sa, že kráčala "žiariacimi krokmi ako pravá žena Krista, miláčik Boha." Keď sa tamtí v aréne snažili donútiť Perpetuu a zvyšok skupiny, aby si obliekli rúcha venované ich bohom, Perpetua vyzvala katov: "Prišli sme sem zomrieť z našej vlastnej slobodnej vôle a tak by sme nemali stratiť našu slobodu oslavovať nášho Boha. Dáme vám naše životy a preto nebudeme oslavovať vašich bohov." Jej a ostatným bolo dovolené zostať v ich šatách. Mužov hodili medveďom, leopardom a divými diviakom. Zo žien strhla zúrivá jalovica šaty. Keď však dav videl dve mladé ženy, z ktorých jedna zrejme práve porodila, boli zdesení a ženy vytiahli z arény a obliekli. Potom ich však znovu hodili späť do arény, a to tak drsne, že boli pomliaždené a zranené. Perpetua, hoci bola zmätená a veľmi sa bála, stále myslela na iných a šla pomôcť Felicite. Obidve stáli bok po boku, zatiaľ čo všetkým piatim mučeníkom presekli hrdlá. Perpetuine posledné slová boli: "Pevne si stojte za svojou vierou a milujte sa navzájom!"